Číne a Amerike musíme ísť príkladom

Svet po kríze už bude iný, nebude v ňom vládnuť samotná Amerika, novú koncepciu musí prijať aj NATO, hovorí svetovo uznávaný bezpečnostný analytik TOMÁŠ VALÁŠEK. Za pozitívnu reprezentáciu Slovenska v zahraničí dostal od ministra zahraničia Miroslava Lajčáka v sobotu cenu Vyslanec dobrej vôle.

Ocenením vašich kvalít ako analytika je aj to, že si vás bývalá americká ministerka zahraničia Madeleine Albrightová vybrala medzi poradcov pri tvorbe novej strategickej koncepcie NATO, ako jediného z nových členských krajín. Aká je úloha poradného zboru?

"Pred dvoma rokmi sa aliancia dohodla, že potrebuje novú strategickú koncepciu, ktorá hovorí, čo NATO robí, s kým, kto sú jej partneri a podobne. Pripravuje ju skupina 12 expertov na čele s pani Albrightovou, ktorá si pribrala siedmich poradcov, kde som aj ja. Koncepcia je základný dokument, a ak ho napíšeme dobre, ak zadefinujeme základné problémy a navrhneme riešenia, tak to posunie alianciu. NATO má v súčasnosti problémy s kredibilitou či s vojenskými príspevkami".

Kam by sa teda NATO malo posunúť?

"Základné črty zmeny nie sú žiadnym tajomstvom. Totálne sa mení povaha vojenských hrozieb. Za starých čias NATO vedelo, že ak si ustráži hrozbu zo strany vojakov, rakiet, tak je postarané o bezpečnosť. Dnes to už neplatí. Dnes vedia napríklad kyberútoky napáchať takmer rovnaké škody ako zbrane. Druhou veľkou témou je, že na kyberútoky ani na klimatické zmeny či energetickú bezpečnosť nemôže ísť NATO samo. Aliancia bude v budúcnosti súčasťou širších partnerstiev s Európskou úniou, OBSE a OSN".

Keď sa bavíme o klasických hrozbách, tak zo strany ktorých štátov ich NATO pocituje?

"Štáty sú len jedna vec, ale ešte viac trápia alianciu aktéri, ktorí nie sú štátmi. Vymyslím si: ak by nás chcel napadnúť napríklad Afganistan ako štát, tak s takýmito vecami má NATO skúsenosti niekoľko desiatok rokov, vie ako zareagovať vojensky, diplomaticky či spravodajsky. Problémom sú neštátni aktéri. Organizácie ako al-Káida, teroristi, ktorí vďaka moderným technológiám majú ľahký prístup k technike, ktorá vie napáchať veľké škody".

Bude v nej zahrnuté aj to, akým smerom sa bude rozširovať?

"Bude v nej zahrnutý základný princíp, že aliancia je otvorená všetkým štátom, ktoré majú záujem o členstvo, ktoré spĺňajú kritériá na členstvo, spĺňajú hodnoty NATO a vedia prispieť k bezpečnosti. To sa nemení".

Je možné, že by sa NATO rozrástlo medzi štáty ako Izrael či Austrália, mimo severoatlantického priestoru?

"Strategická koncepcia nepovie, kto má byť členom. To je politické rozhodnutie. O Izraeli sa vie, že má záujem o členstvo, a sú krajiny, ktoré ho podporujú, a sú aj skeptické krajiny".

A čo Rusko?

"Rusko je zaujímavejší prípad. Aliancia sa mu snaží vyslať dva signály. Prvým je, aby si s nami nezahrávalo. Že v prípade akéhokoľvek ohrozenia zareagujeme rýchlo, dokonca sa v komunite expertov hovorí, že treba posilniť obranné mechanizmy, ktoré by alianciu pripravili na konflikt s Ruskom. Nie preto, že si aliancia konflikt praje, práve naopak. Drvivá väčšina členov by bola najradšej, keby Rusko bolo partnerom či dokonca členom NATO. Čiže hovoríme, že chceme s vami spolupracovať, no zareagujeme na hrozby".

Nevidí NATO snahu Ruska znova rozšíriť svoj vplyv na Západ?

"Samozrejme, nakoniec je to zakódované v základných ruských dokumentoch – vytvorenie exkluzívnej zóny vplyvu vo východnej Európe. A nie je tajomstvom, že NATO nesúhlasí. NATO? je alianciou slobodných štátov. A keď sa slobodné štáty rozhodnú byť spojencom Ruska, nemôžeme proti tomu namietať".

Je to to, čo sa momentálne po voľbách deje na Ukrajine?

"Krásny príklad. Neuvidíte zo strany NATO jedinú krajinu, ktorá povie, že Ukrajina nemôže prehodnotiť svoju zahraničnú politiku. Nepochybujem o tom, že Pobaltie, Poliaci aj my by sme Ukrajinu radšej videli ako člena západnej komunity. Ale Ukrajina má právo rozhodnúť sa, čo chce. Často sa práca NATO definuje ako vytváranie sfér vplyvu, zaberanie štátov, najmä Rusko to tak vidí. To vôbec nie je pravda. Celou pointou NATO je, že štáty sa k nemu pridali dobrovoľne".

Nakoľko je NATO jednotné, čo sa týka pohľadu na Rusko?

Sú tam rozdiely. Ja vidím tri skupiny štátov. Krajiny, ktoré sa na základe zemepisu boja konfliktu s Ruskom. Poľsko, Pobaltie či Česko sú práve medzi tými krajinami, ktoré požadujú od aliancie, aby si naštudovala, či je pripravená na možnosť konfliktu s Ruskom. Iné štáty ako Spojené štáty, Kanada, Holandsko, Británia možnosť konfliktu vnímajú, ale sú natoľko angažované v Afganistane, kde vidia svoju najväčšiu hrozbu, že majú nie ideologickú, ale praktickú neochotu presmerovať pozornosť na Rusko. Treťou skupinou sú Španieli, Taliani, Nemci a iní, ktorí nevidia hrozbu zo strany Ruska. To je situácia spred zhruba roka. V súčasnosti vidno, že konsenzus sa pomaly formuje, rozdiely sa zužujú".

Nemecko a Francúzsko teda teraz viac rozumejú strachu Poliakov?

"Presne tak. Keď sme sa pustili do strategickej koncepcie, bolo to preto, že tá predošlá bola stará, ale aj preto, že rozdiely boli veľké. NATO malo problém so solidaritou. Pobaltie či Poliaci mali pocit, že NATO ich nepočúva. Krásne vidno, že za ten rok, čo sa štáty na úrovni expertov rozprávajú, sa názorové rozdiely zmiernili".

Nie je problém aj medzi Amerikou a Európou? Nemá Washington pocit, že európske krajiny nie sú dostatočne aktívne napríklad v Afganistane?

Cítia z nich frustráciu, hovoria to sami. Mení to niečo na záujme Spojených štátov o NATO? Ak áno, tak len evolučne, nie revolučne. Ale treba povedať, že pokiaľ Európa nezačne brať túto narastajúcu priepasť vážne, hrozí, že Amerika prestane strácať záujem o spoluprácu s Európou. Jej najväčšie hrozby, ako nárast Číny či teroristi, pochádzajú aj tak už teraz z Ázie".

Vy sám hovoríte, že éra Spojených štátov sa v súčasnosti končí a iné veľmoci sa dostávajú k moci. Nemôže to byť len dočasný jav?

"Tí, čo predpokladajú, že Spojené štáty budú v kríze večne, sa mýlia. Amerika z nej vyjde vďaka dynamike svojej ekonomiky a spoločnosti rýchlejšie ako iné vyspelé štáty, určite skôr ako Európa. Toto je prechodný jav. Sú však dlhodobé javy, a takým je nárast Číny. Koncom studenej vojny sa skončila nielen ideologická, ale aj ekonomická súťaž. Všetky krajiny vrátane Číny, Brazílie, Indie prebrali kapitalizmus vo svojej vlastnej forme, ale ako základný ekonomický model. Rok 1989 nebol len najväčším politickým prelomom v novodobej histórii ľudstva, bol aj významným ekonomickým zlomom. Tieto krajiny tým začali éru neuveriteľného ekonomického rozmachu. To sa tak rýchlo nezmení. Svojou veľkosťou budú miešať kartami oveľa viac v budúcnosti ako predtým. A to je realita, ktorá je s nami najmenej na niekoľko ďalších rokov či dekád. Hoci Američania sa z krízy pozbierajú, svet po nej už bude iný. Stále bude Amerika silná, ale už nebude sama".

Bude taký svet stabilnejší?

"Nevieme. Kľúčoví hráči ako Čína, USA, India, Brazília vedia hrať rôzne hry. Vedia sa správať podľa medzinárodných zákonov, ale zároveň sú to veľ ké krajiny, ktoré sú ochotné a schopné hrať silovú hru a vrátiť svet do obdobia spred OSN. Preto je aj na nás, na Európe, aby nový svet hral podľa terajších pravidiel".

Ako to dosiahneme?

"Dvoma vecami. Jednou je ísť im príkladom. Nie je dobré, keď sa európske krajiny púšťajú do smiešnych žabomyších národnostných otázok. Mimochodom, my, menšie a stredné krajiny, sme tie krajiny, ktoré najviac stratia, keď sa prejde do systému na základe sily. Druhou vecou je, že Európa potrebuje dokázať veľmociam, že svet vie byť multilaterálny a zároveň efektívny. My Európania si často mýlime dobré zákony a inštitúcie s vyriešením problému. Nie je to tak. Európska únia je skvelou inštitúciou, ktorá dosiahla neuveriteľné historické veci, otvorený trh, zastavenie vojen. Ale na to, aby sme motivovali Indiu, Čínu, Ameriku, aby nasledovali náš príklad a aby prijali pravidlá hry, ktoré prijala Európa, musíme byť oveľa efektívnejší v zahraničnej politike a obrane. To nie sme. Na to, akým sme silným ekonomickým blokom, sme vojenským trpaslíkom. Pokiaľ sa nám nepodarí z únie urobiť efektívneho zahraničnopolitického a bezpečnostného hráča, pôjdeme veľmi zlým príkladom pre Ameriku a Čínu. Povedia si: Nechcem byť súčasťou multilaterálnych štruktúr, ak je cenou za to, že sa stanem takto zahraničnopoliticky slabým".

Nie je problém v neschopnosti únie dohodnúť sa na istých témach?

Je to problém. Treba sa preniesť nad rámec národného zmýšľania. Treba vyjadriť jednotnú politiku voči Rusku, jednotnú politiku voči Číne a nie, že jedna skupina súhlasí so zrušením embarga na predaj zbraní Číne a iná nie. Musíme hovoriť jedným jazykom. Zlepšuje sa to, no pomaly. Príliš pomaly na to, ako rastú výzvy".

Akú úlohu v tom má mať Slovensko?

Ísť príkladom. Mať dobré vzťahy so susedmi, naučiť sa rozmýšľať nielen v intenciách Slovenska, ale Európy. Nielen pochopiť, čo trápi nás, ale čo trápi aj iné európske krajiny. Ale hlavne, začať sa vnímať európsky. Treba si uvedomiť, že my nie sme v Európskej únii, my sme Európska únia".

Nie je to problém všetkých krajín únie?

Ako ktorých. Jasné, že je tam vždy určité napätie. Voliči rozmýšľajú národne. Je to prirodzené, bolo to do nás vtĺkané najmenej posledných 150 rokov. Politici by však mali rozmýšľať európsky. Bude to pomalá zmena. Na to, aby krajina ako Slovensko mohla konať ako veľká krajina, potrebuje pridanú hodnotu Európskej únie či NATO. My sami vieme byť oveľa efektívnejší v zahraničnej politike, pokiaľ riešime problémy cez úniu či alianciu".